Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

Cesta k úspešnému transferu technológií: nahlasovanie výsledkov

21. 03. 2014

JUDr. Zuzana Adamová, PhD.
INGENIUM Slovakia
[zuzana.adamova@ingeniumslovakia.sk]

Transfer technológií možno označiť za proces, ktorý  so sebou prináša na jednej strane  obrovský potenciál, na druhej strane však aj pomerne veľké riziko neúspechu. Aby mohol byť tento potenciál plne využitý, je nevyhnutné realizovať určité kroky, ktoré sú niekedy vopred dané a nemenné. Často sú však špecifické a vopred nepredvídateľné v závislosti od konkrétneho transferu technológií, oblasti, v ktorej sa transfer realizuje a desiatok ďalších faktorov. I keď je každý transfer jedinečný, prax vytvorila istý súbor postupov, ktorých dodržiavanie je vhodné v záujme dosiahnutia úspechov. Samozrejme, je vždy na inštitúcii realizujúcej transfer, prípadne na dohode s iným subjektom, do akej miery sa bude takýmito odporúčaniami riadiť. V niektorých prípadoch sú však niektoré skutočnosti vopred stanovené zákonom a nemožno sa od nich vôbec, resp. zásadne odchýliť (napr. nemožnosť prevodu niektorých práv duševného vlastníctva). 

Predmetný článok je prvý zo série, ktorej cieľom je popísanie cesty k úspešnému transferu technológií z právneho hľadiska. Budú v ňom analyzované vybrané inštitúty transferu technológií a na základe ich právneho posúdenia sa sformujú odporúčania, ktorých dodržiavanie podporí úspešné zavŕšenie transferu technológií. Úspešným transferom technológií pritom možno rozumieť taký proces prepojenia vedeckovýskumného prostredia s praxou, ktorý vníma príslušná inštitúcia (napr. vysoká škola) aj jej zamestnanci (niekedy aj študenti) za prínosný, a to z ekonomického alebo aj iného hľadiska. 

Jedným z najdôležitejších predpokladov úspešného transferu, je komunikácia medzi nositeľom práv (napr. pôvodcom vynálezu, šľachtiteľom, autorom atď.) a inštitúciou (napr. vysokou školou alebo vedeckovýskumným pracoviskom). Je totiž absolútne nevyhnutné, aby nositeľ práv a inštitúcia, v ktorej vytvoril predmet duševného vlastníctva v rámci pracovnoprávneho vzťahu (tzv. zamestnanecký režim) alebo za účelom plnenia si svojich študijných povinností (tzv. školský režim), po celú dobu transferu spolupracovali a vzájomne komunikovali. S tým súvisí povinnosť nositeľa práv včas poskytovať inštitúcii úplné a pravdivé informácie. Komunikáciu medzi nositeľom práv a inštitúciou možno rozdeliť na dve základné kategórie. V prvom prípade ide o situáciu, keď nositeľ práv nahlasuje samotné vytvorenie alebo vznik predmetu duševného vlastníctva. Druhou situáciou je oznamovanie ďalších skutočností významných pre transfer technológií, napríklad oznámenie porušenia alebo ohrozenia práv duševného vlastníctva. Pri nahlasovaní vytvorenia/vzniku predmetu duševného vlastníctva však nejde len o stručné poskytnutie informácie, že „niečo bolo vytvorené“, ale o komplexný a detailný popis, prípadne kategorizáciu konkrétneho predmetu duševného vlastníctva. Dôležitou súčasťou je aj identifikovanie ďalších nositeľov práv, ktorí sa zúčastnili na tvorbe konkrétneho predmetu, prípadne označenie iných subjektov, ktorých predmety duševného vlastníctva boli použité. 

Na prvom mieste je nutné zdôrazniť, že právna úprava (s výnimkou niektorých nižšie popísaných prípadov) osobitne nereguluje všeobecnú povinnosť nahlasovania ani jeho proces. Je preto potrebné, aby si inštitúcia regulovala samotný proces komunikácie osobitne, zvyčajne v internej smernici. V ideálnom prípade inštitúcia na tieto účely poskytuje svojim zamestnancom/študentom vzorové formuláre. Môže ísť napríklad o formulár Oznámenie o vzniku predmetu duševného vlastníctva. Najmä pri nahlasovaní predmetov priemyselného vlastníctva by súčasťou nahlásenia (oznámenia) mal byť aj opis samotného predmetu, popísanie okolností, za akých bol daný predmet vytvorený, podrobná dokumentácia, prípadne aj vyobrazenie predmetu ochrany. Absencia alebo nepresnosť týchto informácií môže mať za následok nielen časové zdržanie, ale v niektorých prípadoch napríklad aj nesprávnu voľbu spôsobu ochrany, stratégie ochrany alebo chybné posúdenie prínosov technológie a jeho ekonomického potenciálu. 

Ak sa na tvorbe predmetu duševného vlastníctva zúčastnili viaceré osoby, je vhodný formulár Vyhlásenie o podieloch duševného vlastníctva[1] alebo Dohoda o určení podielov k právam duševného vlastníctva. Rozdiel spočíva v tom, že pri vyhlásení ide o jednostranný úkon, ktorým jeden z nositeľov práv (napríklad spolupôvodca) len oznámi, že práva k predmetu duševného vlastníctva vykonáva viacero osôb a aké sú ich podiely. Pri dohode o určení podielov ide o dvoj- alebo viacstrannú zmluvu medzi spolupôvodcami alebo inými osobami, ktoré vykonávajú práva. V rámci tejto dohody sa tieto osoby dohodnú, v akom pomere budú svoje práva vykonávať. Takúto dohodu musia podpísať všetky zúčastnené subjekty. V oboch prípadoch môže teoreticky nastať aj taká situácia, že iba jeden alebo len niekoľko nositeľov práv bude z danej inštitúcie, pričom ďalší nositeľ práv nebude s inštitúciou v žiadnom právnom vzťahu. O vzniku takejto situácie by však rozhodne mala byť vopred informovaná inštitúcia, resp. jej centrum transferu technológií. 

Uzatvorenie dohody o určení podielov k právam duševného vlastníctva je však potrebné nielen v tých prípadoch, keď ide o tvorbu výlučne v prostredí jednej inštitúcie, ale aj pri riešení výskumných, vývojových a iných projektov s inou organizáciou (treťou osobou). Aj v tomto prípade je vhodné vopred si písomne dohodnúť, ktorá zo zmluvných strán bude vykonávať práva k vytvorenému predmetu priemyselného vlastníctva.Určenie podielov je potom záväzné pre ďalší proces realizácie ochrany práv duševného vlastníctva, ako aj jeho transferu, komercializácie a odmeňovania. 

Pri predmetoch priemyselného vlastníctva (vynálezoch,[2] technických riešeniach,[3] dizajnoch[4] a topografiách polovodičových výrobkov[5]), ktoré boli vytvorené v rámci plnenia pracovnoprávnych povinností má každý zamestnanec zákonnú povinnosť oznámiť svojmu zamestnávateľovi túto skutočnosť. Tento moment je veľmi dôležitý, nakoľko sa od neho odvíjajú ďalšie skutočnosti súvisiace s výkonom práv k zamestnaneckému predmetu ochrany. Pri uvedených predmetoch priemyselného vlastníctva pritom platí, že aj keby inštitúcia povinnosť nahlasovania osobitne neregulovala, uplatňoval by sa zákonný režim. 

Pri vynáleze, technickom riešení a dizajne je pôvodca povinný informovať inštitúciu ako svojho zamestnávateľa o ich vytvorení bezodkladne a v písomnej forme. Pri topografii polovodičového výrobku síce zákonná lehota na nahlasovanie absentuje, avšak v internej smernici je možné (a vhodné) upraviť presnú lehotu. Inštitúcie, ktoré majú prijatú smernicu, zvyčajne pre všetky predmety priemyselného vlastníctva stanovujú totožnú lehotu na nahlásenie, obyčajne 30 dní od vytvorenia. 

V prípade študentov takáto regulácia nahlasovania absentuje, a to najmä preto, že pri predmetoch priemyselného vlastníctva sa osobitne nerieši školský režim výkonu práv (všetky práva vykonáva študent). Pokiaľ by škola mala záujem o to, aby bol študent povinný nahlasovať predmety priemyselného vlastníctva, ktoré vytvoril v rámci plnenia svojich školských alebo študijných povinností alebo jej oznamovať iné skutočnosti, musí túto povinnosť osobitne riešiť v internom predpise školy. 

Autorský zákon[6] pri zamestnaneckom ani školskom režime vo vzťahu k autorskému dielu, databáze ani žiadnemu inému predmetu duševného vlastníctva povinnosť nahlasovania neupravuje. Nahlasovanie je zvyčajne spojené s výkonom iných povinností, ako napríklad povinnosťou nahlasovania výsledkov publikačnej činnosti do centrálnej evidencie. Ak má inštitúcia záujem, aby zamestnanci, prípadne aj študenti (ako autori, resp. iní nositelia práv) nahlasovali takéto predmety duševného vlastníctva podľa autorského zákona, opätovne je nutné zaviazať ich takouto povinnosťou. 

Povinnosť nahlasovania je možné upraviť v internej smernici aj vo vzťahu k ďalším predmetom duševného vlastníctva, napríklad vo vzťahu k novej odrode rastliny[7] či know-how. Aj v týchto prípadoch budú platiť obdobné pravidlá ako pri ostatných predmetoch duševného vlastníctva. 

Najmä pri predmetoch priemyselného vlastníctva, ale niekedy aj pri iných predmetoch (napr. počítačových programoch), je zamestnanec/študent povinný, spoločne s oznámením o vytvorení alebo vzniku predmetu duševného vlastníctva, odovzdať inštitúcii aj všetku relevantnú dokumentáciu a podklady, ktoré súvisia s príslušným predmetom duševného vlastníctva (povinnosť súčinnosti). Dokumentáciu a podklady by mala inštitúcia využiť najmä na posúdenie možnosti ochrany oznámeného predmetu duševného vlastníctva a na zhodnotenie jeho komerčného potenciálu. 

V praxi môže nastať problém, že zamestnanec/študent si nie je istý, či naozaj vznikol predmet duševného vlastníctva a či ho má nahlasovať inštitúcii. V tomto smere by príslušné centrum transferu technológií alebo zodpovedná osoba mala poskytnúť „servis“ spočívajúci v základnom poradenstve. V zásade platí, že ak sú výsledky nové, originálne, jedinečné, osobité alebo môžu byť využiteľné v praxi, vždy by malo dôjsť k nahláseniu. Výsledky sa pritom dajú identifikovať nielen samotným tvorcom/pôvodcom, ale napríklad aj prostredníctvom realizácie technologického auditu, ktorý je plošne vykonaný v inštitúcii.  

Pod oznamovaciu povinnosť zamestnanca/študenta, by mala byť zaradená aj povinnosť oznamovať (identifikovať) inštitúcii informácie, na ktoré sa má vzťahovať povinnosť mlčanlivosti alebo povinnosť chrániť dôverné informácie.[8] S tým súvisí aj vyššie spomenutá povinnosť zamestnanca/študenta oznamovať svojej inštitúcii prípady ohrozenia alebo porušenia povinnosti mlčanlivosti alebo ochrany dôverných informácií. Cieľom je zabrániť úniku alebo zneužitiu informácií neoprávnenou osobou. Inštitúcia totiž najmä v prvotných fázach zvyčajne nemá toľko informácií ako pôvodný nositeľ práv (napr. zamestnanec), a preto by únik informácií (i keď neúmyselný) mohol mať za následok úplné zmarenie ochrany duševného vlastníctva alebo úspešnosť transferu. To platí najmä pre oblasť vynálezov, kde  nevyhnutným predpokladom patentovej ochrany je práve svetová novosť. 

Inštitúcia by mala vždy presne stanoviť aj to, s kým sa na úrovni inštitúcie komunikuje a kto je zodpovedný za prevzatie dokumentácie či evidovanie nových predmetov duševného vlastníctva. Pokiaľ je v danej inštitúcii zriadené centrum transferu technológií alebo iné obdobné pracovisko, zvyčajne sa komunikácia realizuje prostredníctvom nich. V opačnom prípade je vhodné, aby si inštitúcia určila konkrétnu osobu alebo pracovisko, do ktorého kompetencie tieto úlohy patria. Zamestnanec/študent by mal pritom poskytovať súčinnosť aj na základe priamej žiadosti štatutára inštitúcie, právneho zástupcu inštitúcie alebo patentového zástupcu, ktorý inštitúciu vo vzťahu k príslušnému predmetu duševného vlastníctva zastupuje. 

Nahlasovanie výsledkov práce zamestnancov a prípadne aj študentov, je síce len jeden z krokov transferu technológií, avšak veľmi významný a často podceňovaný. V praxi sa možno často stretnúť s neochotou zo strany zamestnancov oznamovať vznik predmetov a poskytovať o ňom bližšie informácie. I keď ide o zákonnú alebo interne regulovanú povinnosť, inštitúcia by mala vytvoriť také podmienky, aby boli jej zamestnanci adekvátne motivovaní a nevnímali nahlasovanie ako zásah do ich práv. Motivácia je zvyčajne zameraná ekonomicky, keďže napríklad pôvodca vynálezu má právo na primeranú odmenu, ak si inštitúcia uplatní právo na riešenia a v niektorých prípadoch aj právo na dodatočnú odmenu, ak zaplatená odmena zjavne nezodpovedá prínosu dosiahnutému neskorším využitím alebo uplatnením technického riešenia. Nie je to však jediný motivačný faktor. Motiváciou pre zamestnanca môže byť napríklad aj možnosť prezentovať ním vytvorený predmet duševného vlastníctva na zahraničnej konferencii alebo výstave, uvedenie jeho mena ako pôvodcu v registri predmetov priemyselného vlastníctva, možnosť zapojenia sa do ďalších projektov alebo fáz transferu technológií (napr. poskytovanie konzultácií, účasť na zákazkovom výskume) a pod. 

Všeobecne potom možno konštatovať, že jednotný a transparentný postup s pevnými pravidlami pre realizáciu ochrany duševného vlastníctva môže byť prospešný nielen pre inštitúciu, ale aj pôvodcov a iných nositeľov práv. V tomto smere možno výborné výsledky dosiahnuť práve pomocou jednoduchého nástroja, akým je interná smernica. Príklady rozličných vzorových interných smerníc[9] možno nájsť aj na webovej stránke Národného portálu pre transfer technológií.[10] 



[1] Vyhlásenie o podieloch duševného vlastníctva môže byť priamou súčasťou Oznámenia o vzniku predmetu duševného vlastníctva.

[2] Zákon č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) v znení neskorších predpisov.

[3] Zákon č. 517/2007 Z. z. o úžitkových vzoroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[4] Zákon č. 444/2002 Z. z. o dizajnoch v znení neskorších predpisov.

[5] Zákon č. 146/2000 Z. z. o ochrane topografií polovodičových výrobkov v znení neskorších predpisov.

[6] Zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov.

[7] Zákon č. 202/2009 Z. z. o právnej ochrane odrôd rastlín v znení neskorších predpisov.

[8] Povinnosť mlčanlivosti o ochrany dôverných informácií by mala byť vždy upravená tak, aby ostala zachovaná aj po zániku pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a inštitúciou.

[9] http://nptt.cvtisr.sk/sk/poskytovane-vzorove-materialy/smernice.html?page_id=538

[10] http://nptt.cvtisr.sk/

Tlač    
Facebook Twitter LinkdeIN

TECH INNO DAY 2019

Správa o podpore transferu technológií za rok 2018

Spolupráca s UVP TECHNICOM

Videotip

Využívate služby Národného portálu pre transfer technológií?

Áno - 50%
Nie - 49%

Podporujeme výskumné aktivity na Slovensku / Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ
Národná infraštruktúra pre podporu transferu technológií na Slovensku - NITT SK