Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

Rozhovor s vynálezcom z Ústavu polymérov SAV

29. 10. 2015

Na vytvorenie obrazu o tom, ako asi prebiehal transfer technológií v období pred zavedením trhovej ekonomiky, uvádzame osobné spomienky tých, ktorí boli aktívne zapojení do vynálezcovskej a tvorivej duševnej činnosti a pomáhali ich výstupy právne chrániť a aplikovať v praxi. Mnohé už prekryl prach histórie, ale predsa aspoň tenký lúč svetla poodhalí obraz o  transfere technológií, ako reálne prebiehal v tomto období, aké prekážky museli prekonávať.

Doc. Ing. Dušan Berek, DrSc. je plodný vynálezca, ktorý má na svojom konte viac ako 60 patentov. V súčasnosti je zamestnaný ako dôchodca, emeritný pracovník na voľný pracovný čas za 20 eur mesačne na Ústave polymérov SAV v Bratislave. Tam nastúpil po ukončení v tej dobe Chemicko-technologickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, ktorá dnes nesie názov Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Vedomosťami a talentom zapôsobil na skúšajúce na prijímacích skúškach na vysokú školu a jedna z nich ho nahovorila na štúdium na katedre polymérov, „ochraňovala“ ho ako dobrý anjel počas celého štúdia a nakoniec ho prijala za svojho diplomanta. Problémy pri vstupe do zamestnania mu pomohla prekonať získaním pracovného miesta na Ústave polymérov SAV, kde strávil celú vedeckú a vynálezcovskú kariéru až dodnes. Ideológia, žiaľ zasahovala nielen do súkromného života, ale mala dopad aj na pracovný život.
„Mnoho vecí mi v živote nevyšlo alebo vyšlo inak ako som plánoval. Bez irónie musím byť vďačný nielen poučným neúspechom z vlastného pričinenia a z nedostatku finančných prostriedkov na výskum, ale aj tým, ktorí ma bili, pretože trvalý tlak bol hnacím motorom podávania nadpriemerných výkonov, bol existenčnou podmienkou. Víťazí len ten, kto sa nevzdáva.“

Podobne, ako je to v súčasnosti, zamestnanci SAV mali povinnosť nahlásiť vynález zamestnávateľovi, ktorý na tento účel zriadil Oddelenie pre patenty a vynálezy SAV. Jeho náplňou bola pomoc vynálezcom pri spracovaní prihlášky vynálezu, či  objavu.
Pracovisko zabezpečovalo formálnu stránku podania prihlášky na Úrad pre vynálezy a objavy a pomáhalo autorom aj pri diskusii s posudzovateľmi prihlášky, s examinátormi. Pri zahraničných patentoch bola z rozpočtových zdrojov hradená aj ekonomicky náročná diskusia s examinátormi, na základe ktorej sa prihláška upravovala. Po udelení autorského  osvedčenia (obdoba patentov s platnosťou 15 rokov), Oddelenie pomáhalo pri pokusoch o realizáciu vynálezu, pri uzavretí licenčnej zmluvy so záujemcom z priemyslu, čo sa vtedy nazývalo “fruktifikáciou” patentov. Súhlas s poskytnutím licencie zahraničnému záujemcovi musel udeliť podnik zahraničného obchodu Polytechna v Prahe.

D. Berek pracoval v oblasti molekulovej charakterizácie syntetických polymérov pomocou kvapalinovej chromatografie. Nedostatok potrebných prístrojov a materiálov sa snažil prekonať improvizáciami. Spolu s kolegom, anorganickým chemikom, Ing. Ivanom Novákom, PhD., skúšali náplne do kolón na kvapalinovú chromatografiu. Spočiatku sa im veľmi nedarilo a až po mnohých pokusoch sa veci obrátili k lepšiemu. Pôvodne zamýšľaná náhrada nedostatkových náplní kolón prerástla na vývoj originálnych materiálov, ktoré patentovo chránili doma i v zahraničí. Významne prispel aj ašpirant  (doktorand), ktorého pobyt uhrádzalo poľské Ministerstvo školstva, dnes profesor na univerzite v Toruni, Dr. Boguslaw Buszewski. Bolo zaujímavé, že za spoločné patenty s ním, vyplatila poľská univerzita odmeny aj cudzincom. Podľa toho v Poľsku dodržujú patentový zákon, v ktorom je zakotvená aj povinnosť správcu či vlastníka patentu vyplatiť pôvodcom odmenu bez ohľadu na to, či sa patent realizoval alebo nie. Obdobný zákon platil a platí aj na Slovensku.

V kvapalinovej chromatografii je realizácia výsledkov výskumu jednoduchšia ako v iných oblastiach technológie. V produktoch je zahrnutá veľmi vysoká pridaná hodnota a aj malý objem originálnych výrobkov vyrobených s pomerne nízkymi investičnými nákladmi prináša výrazný zisk. Veľká konkurencia núti firmy rýchlo inovovať svoje produkty, medzi ktoré patria aj náplne do chromatografických kolón. Tie sa nevyrábajú vo veľkých množstvách, ale ich cena je násobkom ceny zlata. Aj preto firmy sú ochotné rýchlo zaviesť výrobu nových produktov a niekedy aj prevziať know-how formou licenčnej zmluvy. To je vo väčšine iných oblastí technológie zriedkavé.

Príbehy o štyroch licenciách i neúspešných pokusoch o poskytnutie licencie
Docent doktor Berek má osobné skúsenosti so štyrmi odstúpenými výlučnými licenciami, ktoré mu boli vynikajúcou školou života, hoci chvíľami trpkou. Bolo to v čase, keď ešte neexistovali vymoženosti elektronickej komunikácie, žiadny internet a poplatky za telefónne hovory do zahraničia boli mimoriadne vysoké. Fax sa objavil až v deväťdesiatych rokoch. Potenciálnych záujemcov oslovoval osobne listami.
O poskytnutie prvej licencie prejavili záujem postupne piati zahraniční záujemcovia, traja z USA, jedna firma z Francúzska a jedna zo západného Berlína. Zástupcovia firiem postupne pricestovali na rokovania do Bratislavy, z Berlína prišiel dokonca vlastník firmy, Dr. H. Knauer. Základom licenčných rokovaní boli dva patenty udelené v USA a sčasti aj patenty udelené v Nemecku a Francúzsku. Súhlas s poskytnutím licencie Polytechna v Prahe v štyroch prípadoch odkladala deväť až trinásť mesiacov. Napokon súhlasné stanovisko pôvodcovia dostali. Neskoro. Bolo to krátko po tom, ako firmy oznámili  odstúpenie z rokovania. Avšak v roku 1987 vznikla pobočka Polytechny v Bratislave a jej riaditeľom sa stal manžel spolužiačky pôvodcov. Súhlas na poskytnutie prvej licencie prišiel skoro obratom. Dovtedy v záujme o licenciu vytrvala už len malá francúzska firma, na ktorú kontakt sprostredkoval priateľ doktora Bereka z Paríža. Záverečné rokovanie o licenčnej zmluve čoskoro vstúpilo do rozhodujúceho štádia, znovu pod egidou pražskej Polytechny. Problémom sa ukázala cena licencie, do ktorej bolo potrebné zahrnúť náklady na výskum vedúci k patentom. Do nákladov Polytechna pôvodne zahrnula všetko, aj prácu vynálezcov v iných študovaných oblastiach, ich plat za celé obdobie zamestnania a aj hodnotu použitých zariadení a spotrebovaných materiálov. Výsledkom bola astronomicky vysoká, nereálna suma, na ktorú firma zareagovala rezignáciou. Napokon sa podarilo cenu upraviť na akceptovateľnú úroveň. Pri rokovaniach o cene licencie vystupovali pôvodcovia zdanlivo proti vlastným záujmom, keď sa riadili sa heslom „lepší vrabec v hrsti“. Dôvod bol prostý, licencia bola nevýlučná. Pôvodcami navrhnutá výška odmeny bola výrazne znížená na hodnotu farebných televízorov, ktoré boli v tom čase ešte pomerne ťažko dostupným tovarom. Francúzsku firmu po krátkom čase prevzala britská firma, ktorá sa necítila byť zaviazaná uzavretou licenčnou zmluvou. Odmietla platiť poplatky z odbytu. Podľa názoru predstaviteľov Polytechny prinútiť následnícku firmu na platenie bolo takmer nemožné.

Druhou bola licencia na prípravu kolónok na extrakciu tuhou fázou (solid-phase extraction, SPE) pod značkou SEPARCOL ® (číslo zápisu ochrannej známky v ÚPV SR 195152, dátum zápisu 16. 5. 2001). Na vývoji kolónok sa podieľal aj bývalý slovenský diplomant autora. Pôvodne sa kolónky vyrábali v Ústave polymérov. Potrebné náplne si pôvodcovia sčasti pripravovali sami a sčasti kupovali. Kolónky SEPARCOL® boli žiadané a predávali sa aj do vtedajšieho západného Nemecka. Celkový obrat dosiahol takmer 3 milión korún, so ziskom okolo 2,5 milión korún. Časť zisku zostala ústavu a použila sa aj financovanie vlastného výskumu. Časť bola použitá na odmeny, hlavne pre techničky, ktoré vyrábali kolónky vo svojom voľnom čase. Po roku 1989 odbyt kolónok SEPARCOL® poklesol, odoberateľov postupne „prevzali“ výrobcovia zo Západu. Ústav odstúpil licenciu na výrobu kolónok SEPARCOL® malej slovenskej firme, ktorá udržala ich produkciu ešte päť rokov. Výskum náplní do chromatografických kolón sa odohrával v rámci vtedajšieho Štátneho plánu základného výskumu. D. Berek bol zodpovedným riešiteľom jednej z hlavných úloh, ktorá zahrňovala šesť čiastkových úloh zameraných na výskum v oblasti chromatografie, na riešení ktorých sa podieľali vedci z pracovísk v Bratislave, Prahe a Brne. Úlohy štátneho plánu základného výskumu prechádzali pomerne prísnou kontrolou, výsledky sa hodnotili na otvorených oponentských pokračovaniach sprevádzaných občas veľmi „živou“ diskusiou. Funkcia zodpovedného riešiteľa hlavnej úlohy umožňovala venovať sa prácam, ktoré neoficiálne kombinovali základný, bádateľský výskum s výskumom aplikovaným, ktorý v svojej podstate do Štátneho plánu základného výskumu nepatril. V rámci základného výskumu bolo potrebné vykazovať dostatočnú publikačnú činnosť, čo sa pomerne dobre darilo. Aplikovaný výskum a z neho vyplývajúce patenty či autorské osvedčenia sa do výsledkov základného výskumu príliš nehodili. Po roku 1989 bol systém Štátneho plánu základného výskumu nahradený grantovým systémom, od ktorého si väčšina vedeckých pracovníkov veľa sľubovala, ale ktorý priniesol aj určité sklamania. Mnohí vedci sa domnievajú, že granty sa nie vždy udeľujú najlepším projektom. Na druhej strane v hlavnej slovenskej grantovej agentúre má svoje osobitné miesto aj aplikovaný výskum.

Tretia licencia sa týkala „vedľajšieho produktu“ výskumu náplní chromatografických kolón. Šlo o silikagél, vhodný ako „transparentné“ plnidlo do kaučuku na výrobu podrážok. Plnidlo sa pôvodne dovážalo zo zahraničia a úlohou bolo nahradiť ho domácim výrobkom. Financie na výskum a testovanie technológie získal závodný výskum vtedajších Chemických závodov Juraja Dimitrova (ChZJD) v Bratislave, ktorý mal patentované výsledky výskumu v SAV zaviesť do výroby. Prenos výskumu „v skúmavke“ do veľkovýroby je náročný. Na rozdiel od náplní kolón pre chromatografiu, ktoré sa vyrábajú v kilogramových množstvách, malo ísť o výrobu plnidla s počiatočným objemom 2000 ton ročne. Výskum sa dostal do štádia prípravy väčších várok materiálu, keď zo strany vedenia ChZJD bola vznesená požiadavka na revíziu zloženia pôvodcovského kolektívu z pôvodného autorského osvedčenia. Autori podmienku neakceptovali. Výskum plnidla v ChZJD sa zastavil, hoci už doňho bolo vložených niekoľko miliónov korún. Následne sa vynálezcovia pokúsili uplatniť túto technológiu v podniku Duslo Šaľa. Nevýhodou procesu však bol vznik zriedeného roztoku chloridu sodného (NaCl) ako vedľajšieho produktu, ktorý z ekologických dôvodov nebolo možné vypúšťať do rieky Nitry. Bolo treba modifikovať a patentovať taký postup prípravy plnidla, aby odpadom bol roztok dusičnanu draselného, ktorý je hnojivom. Všetko fungovalo, avšak na zavedenie postupu do výroby, teda reálnemu transferu technológie, zabránila vysoká cena východiskového materiálu, draselného vodného skla. Pôvodcovia sa však nevzdávali a skúsili šťastie v podniku Tonaso Něštěmice v Českej republike. Strategickým motivovaním zamestnanca firmy, ktorý sa stal spolupôvodcom nového  autorského osvedčenia, sa veci posunuli správnym smerom. Technológia bola otestovaná v prevádzkovom režime v tonách výrobku počas odstávky. Bola podpísaná licenčná zmluva. Nakrátko na to bola v zjednotenom Nemecku prijatá stratégia „ani gram ďalšieho chemického odpadu do Labe“. V podstate sa zopakovala situácia s Duslom Šaľa a riekou Nitrou. Aj napriek tomu, že licenčná zmluva bola formulovaná tak, aby Ústav polymérov SAV ani v tejto situácii neprišiel o základný jednorazový licenčný poplatok vo výške niekoľko sto tisíc korún, podnik Tonaso Něštěmice nikdy ústavu nezaplatil. Po rozdelení ČSFR sa záležitosťou zaoberala pražská patentová kancelária. Jej záver bol, že SAV by súdne pokračovanie poľahky vyhrala, avšak pohľadávku by nemal kto zaplatiť. Všetky dlhy závodu už boli postupne presúvané do jednej časti podniku, ktorá mala ísť do likvidácie…bežná to praktika v časoch prechodu na trhové hospodárstvo. Zdá sa, ani oficiálne poskytnutá a právne upravená licencia nemusí vždy priniesť finančný zisk...

Štvrtá licencia sa týkala širokopórovitého silikagélového sorbenta do chromatografických kolón, o výrobu ktorého prejavila záujem firma zo Švédska. Odchodom I. Nováka do dôchodku sa vývoj náplní chromatografických kolón spomalil, ale  nezastal. Viedol k návrhu technologicky jednoduchého, ekonomického a ekologického spôsobu rozširovania pórov základného materiálu, ktorý už švédska firma vyrábala. Prekážkou bol odpor jej výskumných pracovníkov, ktorí sa už dlhšie neúspešne pokúšali problém vyriešiť. Prevzatie cudzích výsledkov pre nich znamenalo priznať si neúspech a možné existenčné ohrozenie. Po dlhých rokovaniach a aj vďaka pracovníkom vo výrobe, ktorí materiál súrne potrebovali, firma licenčnú zmluvu uzavrela. Vyplatila polovicu jednorazového licenčného poplatku. Druhá časť licenčného poplatku mala byť vyplatená po predaji istého množstva materiálu. Odvtedy uplynulo už viac ako 10 rokov a druhá časť licenčného poplatku nebola dosiaľ vyplatená. Licencia so švédskou firmou bola nevýlučná, a patent bol ponúknutý výrobcovi náplní kolón pre chromatografiu v Nemecku. Sériou vzoriek pripravených v Bratislave sa podarilo firmu presvedčiť o vhodnosti technológie a v rámci osobného rokovania boli predbežne dohodnuté licenčné podmienky. Na prekvapenie zakrátko z Nemecka prišla správa, že firma mení výrobný program a o licenciu nemá záujem. Materiál s pôvodne požadovanými vlastnosťami sa neskôr objavil v reklamnom materiáli tejto firmy. Na opakovanú otázku o originalite použitého výrobného procesu firma nereagovala. Zo zverejneného patentu sa ľahko dal vyčítať princíp technologického postupu a doviesť ho do výrobnej praxe. K realizácii potenciálnej licencie teda nedošlo.

Podobne neúspešná bola aj patentovaná príprava makročasticového silikagélu vyvinutá s cieľom zabezpečiť nosič aktívnych látok do detekčných trubičiek pre políciu, pre voľakedy používaný alko-test, pre banské stavby na detekciu prítomnosti výbušných plynov a pre armádu na detekciu bojových látok. Materiál s objemom dvoch ton ročne s očakávaným nárastom do štyroch ton ročne sa mal vyrábať v SAV. Vtedajšie Ministerstvo priemyslu SR poskytlo prostriedky na vybudovanie Overovacej jednotky, kde výroba mala prebiehať. Pokusne bolo vyrobených asi dvesto kilogramov materiálu a v podniku v Neštěmiciach, ktorý mal materiál odoberať, prebehli úspešné testy. Situáciu zmenil november 1989. V podniku nastúpilo nové vedenie, ktoré zrušilo zmluvu o kúpe materiálu zo SAV. Podpísalo desaťročnú zmluvu na odber podstatne drahšieho a podľa názoru pracovníkov SAV menej kvalitného materiálu zo Švédska. Výroba v SAV bola zrušená a výrobné zariadenie rozobrané. Ani tieto patenty sa nedočkali realizácie.

D. Berek intenzívne pokračuje vo vedeckej práci, ktorej výsledkom sú početné a vysoko citované publikácie v karentovaných zahraničných časopisoch. Spolu s I. Novákom, ktorý sa po rokoch vrátil z dôchodku do Ústavu polymérov SAV, vyvíjajú originálne viaczložkové kompozitné materiály určené na rôzne aplikácie. Nedávno Úrad priemyselného vlastníctva SR uverejnil patentovú prihlášku SK 50017-2014 A3 Spôsob prípravy kompozitného sorbenta pri odstraňovaní kontaminantov z vôd. Sorbent vyvinutý v Ústave polymérov SAV otestovali Ing. Karol Munka, PhD. a Ing. Monika Karácsonyová, PhD. z Výskumného ústavu vodného hospodárstva v Bratislave, spolupôvodcovia prihlášky vynálezu, prihláseného aj na patentovanie v zahraničí. Kompozitné materiály sú založené na mikropórovitých uhlíkových vláknach, ktoré vznikajú kontrolovanou karbonizáciou celulózových prekurzorov. Na povrchu (a len na povrchu!) vlákien sú nanesené nano- a mikročastice účinných látok. Vláknitý nosič umožňuje jednoduchú manipuláciu a nano- a mikročastice účinnej látky zabezpečujú vysokú účinnosť sorbenta. Pôvodcovia ho ponúkli ako dar pre UNICEF India. V Indii sú veľké oblasti, v ktorých je pramenitá voda zamorená jedovatým arzénom, ktorý kompozitný sorbent zachytáva. Vo vidieckych oblastiach krajiny nie je možné vybudovať čističky a práve deti sú arzénom najviac ohrozené. Ostáva len dúfať, že sa pôvodcom patentu podarí prekonať byrokratické problémy a deti v severovýchodnej oblasti Indie dostanú nezávadnú vodu. Výskum pokračuje  prípravou kompozitov, v ktorých sú na uhlíkových vláknach deponované nano- a mikročastice striebra. Ukazuje sa, že materiál dokáže z vody odstrániť baktérie Escherichia coli.

Svoje skúsenosti s transferom technológií doc. Ing. Berek, DrSc. sformuloval do ponaučení a odporučení, ktoré by pôvodcovia a pracovníci v oblasti transferu technológií mali mať na zreteli.
Realizácia výsledkov výskumu v praxi je náročné aj preto, lebo podniky majú vlastný výskum a vývoj. Vlastní výskumní  pracovníci firmy často vyvinú všemožné úsilie proti prevzatiu výsledkov cudzieho výskumu.
Zahraničné firmy sú si vedomé našich slabín, často až bezmocnosti, ale aj nevedomostí. Pred rokovaniami požiadajú o  podpísanie zmluvy o mlčanlivosti, ktoré by mohol pôvodca počas rokovaní od nich získať, hoci je to práve naopak. Oni sa snažia informácie získať od pôvodcov. Potom menej skúsení pôvodcovia môžu nechtiac vyzradiť detaily svojho know-how, „veď máme podpísanú zmluvu o mlčanlivosti a dôverných informáciách....“.

Patenty sa podľa možnosti majú písať tak, aby v nich bol síce uvedený princíp riešenia, jeho základná myšlienka, ako to vyžadujú patentové úrady, ale nie detaily o know-how.
Zavedenie výroby patentovaného produktu vyžaduje rizikový kapitál. Ten na Slovensku chýba. Vyhľadanie finančne zdatného partnera, prípadne aj v zahraničí, a zaradenie ho do výskumu ešte pred patentovaním môže uľahčiť zabezpečenie uplatnenie výsledku výskumu.

Aplikovaný výskum je všeobecne finančne náročný. Pomoc grantovej agentúry je často nutnou podmienkou vypracovania realizovateľnej know-how. Stálo by za zamyslenie, ktoré z projektov aplikovaného výskumu podporovaného grantmi APVV majú reálnu šancu byť realizované v praxi. Z tohto pohľadu by sa mala skúmať úspešnosť skutočnej realizácie  podporovaných projektov. Mali by byť zavedené sankcie pre riešiteľov projektov, ak sa ukáže, že projekt bol od začiatku  nerealistický.

Pracoviská, ktorých úlohou je sprostredkovať transfer technológií nesú veľkú zodpovednosť za realizáciu výsledkov tvorivej a intelektuálne náročnej vedeckej, výskumnej a inovátorskej práce, ktoré sú im zverené vynálezcami a ich pracoviskami. Aj od ich aktivity a profesionálneho prístupu vo veľkej miere závisí úspech uplatnenia chráneného duševného vlastníctva v praxi.

Tlač    
Facebook Twitter LinkdeIN

TECH INNO DAY 2019

Správa o podpore transferu technológií za rok 2018

Spolupráca s UVP TECHNICOM

Videotip

Využívate služby Národného portálu pre transfer technológií?

Áno - 50%
Nie - 49%

Podporujeme výskumné aktivity na Slovensku / Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ
Národná infraštruktúra pre podporu transferu technológií na Slovensku - NITT SK